November 22nd, 2017 AAAA
EN
Wed 22 November 2017
Warszawa (PL)
 
2/-1°C
Mon Tue Wed Thu Fri
4 3 3 9 10
Wed 22 November 2017
Praha (CZ)
 
7/5°C
Mon Tue Wed Thu Fri
5 9 10 13 13
Wed 22 November 2017
Bratislava (SK)
 
8/5°C
Mon Tue Wed Thu Fri
7 7 9 10 10
Wed 22 November 2017
Budapest (HU)
 
5/6°C
Mon Tue Wed Thu Fri
7 6 12 11 9
PolandCzechiaSlovakiaHungary

György Rácz: Vyšehradská schôdzka



Vyšehrad (Visegrád, Maďarsko) je malebné mestečko, ležiace v najväčšom ohybe starého Dunaja. Podľa jednomyseľného svedectva prameňov sa na jeseň roku 1335 práve tu konala medzinárodná konferencia, v literatúre známa aj ako "Vyšehradská schôdzka kráľov", počas ktorej panovníci vtedajších stredoeurópskych kráľovstiev riešili záležitosti týkajúce sa ich krajín. Vyšehrad bol v 14. storočí sídlom uhorského kráľovského dvora, čiže aj Karola I. Róberta z rodu Anjouovcov, iniciátora tohto stretnutia. Citadelu na vrchu dal v päťdesiatych rokoch 13. storočia, po mongolskom vpáde, postaviť uhorský kráľ Belo IV. ako útočisko pre prípad novej invázie. Strategický význam tohto miesta kráľa presvedčil, že citadelu treba rozšíriť o obytnú vežu (vodný hrad) bližšie k brehu Dunaja. Oba objekty pomocou múru siahajúceho hlboko do údolia spojil do jedného obrovského hradného komplexu.
 
Je pritom zaujímavé, že miestny názov slovanského pôvodu (s významom "hrad stojaci na vrchu" nepoukazuje na dnešnú citadelu, ale skôr na starší objekt, ktorý stál na kopci viac na sever. Vtedajšie okolité slovanské obyvateľstvo tento župný hrad – ktorý sa vytvoril z rímskej pevnosti, no neskôr definitívne zanikol – pomenovalo višni grad a tento názov prevzali aj Maďari. Dedina, ktorá vznikla pod hradným kopcom v druhej polovici 13. storočia, sa po príchode nemeckých kolonistov veľmi rýchlo rozrástla na mesto. Uhorský kráľ Karol I. Róbert totiž po porážke oligarchov roku 1323 práve sem premiestnil svoje sídlo z Temešváru (Timişoara), čiže tu vznikli aj ústredné súdy a kráľovské úrady. Podľa Karola Róberta harmónia tohto kraja a architektúry ho predurčila za miesto, kde začal pod hradným vrchom budovať jedno z najvýznamnejších panovníckych sídiel v strednej Európe 14. storočia. Od roku 1934 prebieha archeologický výskum budov kráľovského dvora, ktorý zanikol až v tureckých časoch. Archeológovia objavili základné múry anjouovského paláca, v ktorom roku 1330 došlo na neho k pokusu o atentát. Roku 1335 už hrad, palác a mesto museli byť spôsobilé prijať českého kráľa Jána Luxemburského, jeho syna a dediča (budúceho cisára) moravského markgrófa Karola, poľského kráľa Kazimíra III. Veľkého, saské knieža Rudolfa I., sliezske knieža Boleslava II. i zástupcov Rádu nemeckých rytierov spolu s početnými sprievodmi a takmer na mesiac ich všetkých na primeranej úrovni zaopatriť.
 
Na pochopenie príčin schôdzky kráľov sa musíme bližšie prizrieť dianiu v príslušných krajinách na začiatku 14. storočia. V západnej Európe sa toto obdobie nieslo v znamení morovej epidémie a kríz, ktoré akoby predznamenali "koniec stredoveku". Bol to však zároveň čas veľkého rozvoja rytierskej kultúry. Oproti tomu dejiny vtedajších stredoeurópskych kráľovstiev, českého, poľského i uhorského, v 14. storočí charakterizuje skôr konsolidácia a rozvoj, a to s viacerými nápadnými podobnosťami. Všetky tri susedné kráľovstvá prežívali ešte na začiatku storočia rozklad a vnútorný zmätok. Noví panovníci, bez výnimky ľudia veľkého formátu, však dosiahli pozoruhodné výsledky v zahraničnej i domácej politike a svojim nástupcom v druhej polovici storočia zanechali silné a dobre fungujúce krajiny. Starobylé dynastie v Česku (Přemyslovci) a v Uhorsku (Arpádovci) takmer zároveň, na samom začiatku 14. storočia, vymreli, kým v Poľsku v tom čase na ústredný kniežací stolec v Krakove zasadol príslušník bočnej línie Piastovcov, neskorší kráľ Vladislav I. Lokietok. Krajiny českej i uhorskej koruny, ako aj roztrieštené Poľské kráľovstvo sa dostali do vážnych problémov, čo nezostalo bez vplyvu na ich vzájomné vzťahy. Krakovskému kniežaťu Vladislavovi Lokietkovi (1306-1320) sa nakoniec podarilo zjednotiť pod svojou mocou údelné kniežatstvá ovládané jeho príbuznými a roku 1320 sa so súhlasom pápeža dal korunovať. Tým fakticky obnovil Poľské kráľovstvo (ako kráľ panoval v rokoch 1320-1333). V Uhorsku po vymretí dynastie Arpádovcov roku 1301 získal trón a po dlhých bojoch zjednotil krajinu Anjouovec Karol Róbert z neapolskej vetvy svojho rodu (panoval 1301-1342). Bol to energický a nadaný vládca, práve tak ako Lokietok. Poľský i uhorský panovník si od začiatku svojich zápasov o moc navzájom pomáhali a toto spojenectvo sa na takmer celé 14. storočie stalo pilierom stredoeurópskej politiky.
 
Po roku 1306, po vymretí dynastie Přemyslovcov, rivalov v zápase o uhorský trón, a nastúpením Jána Luxemburského (1310-1346) na česky trón sa upravili aj česko-uhorské vzťahy. Vzájomnú priazeň potvrdil v roku 1317 aj sobáš uhorského kráľa s mladšou sestrou českého kráľa Beatrix Luxemburskou. Uhorský kráľ sa s ňou mohol oženiť až potom, čo v rýchlom slede za sebou umreli dve jeho predchádzajúce man­želky. Manželstvo však malo iba krátke trvanie: roku 1319 ho ukončila predčasná smrť českej princeznej. Keďže Ján nemal ďalšiu sestru, Karol Róbert požiadal svojho druhého suseda, poľského kráľa Vladislava Lokietka, o ruku jeho dcéry Alžbety. Toto manželstvo, uzavreté v roku 1320, ďalej prehĺbilo aj beztak veľmi úzke spojenectvo oboch monarchov. Kráľ  Ján podporil Karola Róberta aj v boji proti jeho veľkému pro­tivníkovi Matúšovi Čákovi, najmocnejšiemu oligarchovi na území dnešného Slovenska, a uhorský kráľ mu to nikdy nezabudol. Dôsledkom ďalšieho zblíženia čes­ké­ho a uhorského panovníka však bolo zhoršenie vzťahov medzi Uhorskom a Ra­kúskom; vzťahy Luxemburgovcov a Habsburgovcov boli totiž od istého času nedobré.
 
Na rozvoj vzťahov Karola Róberta s oboma krajinami však dopadal tieň poľsko-českého nepriateľstva. Jeho hlavnou príčinou bolo, že Luxemburgovci po svojich predchodcoch Přemyslovcoch zdedili nárok na poľský trón. Ten bol podľa súdobých noriem medzinárodného práva legitímny, a týkal sa celého dedičstva Václava III. (1305-1306). Jeho realizácia však narazila na prekážky, jednou z nich bola neúspešná výprava českého kráľa, druhou diplomatické aktivity Anjouovcov, ktorí boli pripravení podporiť Vladislava Lokietka. Z tohto dôvodu Ján Luxemburský od roku 1329 svoje nároky obmedzil na Veľkopoľsko a Pomoranska sa vzdal v prospech Rádu nemeckých rytierov. Naopak, rodina Vladislava Lokietka chcela ovládnuť Sliezsko, ktoré bolo v minulosti integrálnou súčasťou Poľska, no väčšina tamojších kniežat – taktiež z rodu Piastovcov – uprednostnila lénny vzťah k Luxemburgovcom.
 
Vladislav Lokietok zomrel v roku 1333 a na poľskom tróne ho vystriedal jeho syn Kazimír III. Veľký. Vo vzťahu troch susedských kráľovstiev tým nastala nová situácia. Kazimír sa okamžite po prevzatí moci energicky pustil do riešenia otázok, ktoré mu zanechal jeho otec. Poľsko vyčerpávali nielen rozpory s Luxemburgovcami, ale aj územné spory s Rádom nemeckých rytierov. Aj Ján Luxemburský využil výmenu na poľskom tróne na pokus o urovnanie starých česko-poľských antagonizmov, keďže dúfal, že v Poľsku nájde účinných spojencov proti svojim starým nepriateľom Habs­burgovcom i proti rímskonemeckému cisárovi Ľudovítovi Bavorskému, s ktorým mal spory o dedičstvo po korutánskom kniežati Henrichovi. Za východiskový bod procesu zmierenia možno pokladať rok 1334, keď si vo veci príslušnosti poľských krajín jednotlivé strany zvolili arbitrov – poľský kráľ Karola Róberta, Rád nemeckých rytierov Jána Luxemburského. Uhorský kráľ, ktorý sa po smrti Lokietka stal najstarším panovníkom v regióne, prijal túto úlohu a stal sa sprostredkovateľom pri rokovaniach českého a nového poľského kráľa. Zároveň však sledoval aj dlhodobý vlastný cieľ, ktorým bolo získanie poľského trónu pre rod Anjouovcov. Z týchto dôvodov vyšehradská schôdzka okrem česko-poľskej relácie zahŕňala aj rokovania medzi Poľskom a rádom nemeckých rytierov, ktoré za sprostredkovania Uhorského kráľovstva trvali už takmer dva roky. Podľa všetkého z Vyšehradu vychádzali nitky opatrnej diplomatickej prípravy, čo si v záujme udržiavania stálych kontaktov a výmeny informácií vyžadovalo nep­retržitý pohyb vyslancov.
 
Ako prvý krok uzavrel Kazimír 28. mája v Sandomieri jednoročné prímerie so synom českého kráľa Jána moravským markgrófom Karolom. Táto zmluva ako ručiteľa, ktorý neskôr svojou pečaťou potvrdí mier, okrem dvoch poľských kniežat uvádzala aj uhorského kráľa Karola Róberta. Dňa 24. augusta sa v Trenčíne stretli poslovia kráľov Jána a Kazimíra. Kazimír svojich vyslancov splnomocnil na uzavretie mieru v intenciách rád vyslancov uhorského kráľa. Poľskí poslovia mali právo v mene svojho kráľa prijať finančný záväzok vo výške 30 000 strieborných hrivien. Poľskí politici jasne videli, že odškodnenie českého kráľa, ktorý bol v tiesnivej hmotnej situácii, môže byť jedným z kľúčov riešenia. Bez finančných podrobností sa nakoniec dalo dohodnúť v bodoch, ktoré sa týkali nárokov českého kráľa na Poľské kráľovstvo. Kráľ Ján a jeho syn sa zriekli svojich práv na Poľsko, kým poľský kráľ sa zriekol poľských území, ktoré boli v lénnom vzťahu k českému kráľovi – prakticky šlo o Sliezsko a Mazovsko (Płock). Listinu o vzájomnej dohode nechali vyhotoviť a opatrili pečaťami Kazimírovi zástupcovia s tým, že v polovici októbra ju potvrdí aj poľský kráľ. Následne sa česká delegácia odobrala na uhorský kráľovský dvor na Vyšehrade, kde rýchle dopracovali česko-uhorskú spojeneckú zmluvu. Exemplár listiny datovaný 3. septembra, vystavený a spečatený uhorským kráľom, sa zachoval v českom kráľovskom archíve (listina z 3. septembra 1335).
 
V tom čase sa stali aktuálnymi aj rokovania arbitrov a osobné stretnutie troch panovníkov. Uhorský kráľ Karol I. Róbert teda na začiatok novembra roku 1335 pozval do svojho paláca na Vyšehrade a tri-štyri týždne tam hostil svojho švagra a spojenca, poľského kráľa Kazimíra III., ktorý mal v tom čase 25 rokov, ďalej 39-ročného českého kráľa Jána Luxemburského s jeho synom, moravským markgrófom, 19-ročným Karolom (neskorším cisárom Karolom IV.), ako aj viaceré poľské, sliezske a nemecké kniežatá a zástupcov Rádu nemeckých rytierov. Mimoriadnu dôležitosť udalosti rozpoznali už súdobí kronikári, preto sa správy o schôdzke zachovali aj v kronikách spomenutých krajín. Je charakteristické, že každý z nich vyzdvihuje isté hľadisko a zamlčuje iné. Moravský markgróf Karol Luxemburský, neskorší cisár, hovorí o tomto stretnutí vo svojom vlastnom životopise. Význam jeho svedectva podčiarkuje skutočnosť, že bol po celý čas na vyšehradskej schôdzke osobne prítomný. Neprekvapuje, že nič neprezrádza o tajnostiach zo zákulisia a samotných rokovaniach. Pritom je ale zaujímavé, že zdôrazňuje iba česko-poľsko-uhorské politické spojenectvo a vôbec nespomína konanie arbitrov. Karol vo svojom diele píše, že keď prišiel na Vyšehrad, jeho otec tam už bol a ďalej sa venuje vysvetľovaniu rodinných vzťahov medzi panovníkmi. V závere knihy sa zmieňuje o príčinách česko-poľského konfliktu. Našťastie poľský dejepisec z 15. storočia Jan Długosz vo svojej kronike podrobne píše práve o druhej, hlavnej téme schôdzky. Panovníci sa zišli na Vyšehrade, aby si z úst arbitra vypočuli rozsudok v kauze poľských území obsadených Rádom nemeckých rytierov. Długosz tak zachytil podstatu udalosti a na dôvažok zreprodukoval aj text zmierovacej listiny.
 
V kronike Jána z Turca, uhorského dejepisca z 15. storočia, sa zachoval aj text prevzatý z inej kroniky zo 14. storočia, ktorá zvečnila pravdepodobne súdobý opis slávnostného protokolu a formalít udalostí z roku 1335. Je zrejmé, že na rozdiel od Długosza sa obmedzuje na referovanie o vonkajších stránkach diania na Vyšehrade. Keďže opis udalosti je zaujímavý práve tak ako jej politické pozadie, stojí za to odcitovať túto pasáž doslovne: "V roku Pána 1335, okolo sviatku svätého Martina, český kráľ Ján a jeho syn, Karol, ďalej kráľ Poliakov prišli do Uhorska, na hrad Vyšehrad, aby tam uzavreli dohodu o večnom mieri. To sa aj stalo. Jeho výsosť uhorský kráľ minul na pohostenie českého kráľa (a jeho sprievodu) každý deň dvetisícpäťsto chlebov, ako aj hojnosť iných kráľovských jedál. Krmivo pre jeho kone na jeden deň predstavovalo dvadsaťpäť kôp obroku. Strava pre poľského kráľa tvorila tisícpäťsto chlebov a takisto prehojné množstvo potravín. Vína sa minulo stoosemdesiat sudov. Uhorský kráľ obdaroval ešte českého kráľa rozmanitými drahocennými klenotmi, päťdesiatimi striebornými krčahmi, dvoma tuľajkami, dvoma opaskami a jednou obdivuhodnou šachovnicou. Ďalej dvoma sedlami neoceniteľnej hodnoty, jednou dýkou (v koženej pošve) v hodnote dvesto strieborných hrivien a nádobou podobnou lastúre, jedinečne majstrovsky vyšperkovanou perlami. Keďže poľský kráľ bol českému poplatníkom a uhorský kráľ mal za manželku sestru poľského kráľa, dal za neho Karol českému kráľovi ako výkupné päťsto hrivien čistého zlata. Králi prijali rozhodnutie, že ak ktoréhokoľvek z nich napadne nepriateľ, ostatní sú povinní ponáhľať sa mu na pomoc. A potvrdili to navzájom prísahou."
 
Úradné dokumenty vydané na jeseň roku 1335 na Vyšehrade alebo neskoršie materiály potvrdzujú rozprávanie kronikárov iba sčasti, prípadne ich spresňujú. Kroniky síce obsahujú veľa pravdivého, ale niektorá podrobne opísaná udalosť sa v skutočnosti mohla stať inde, trochu inak a v inom čase. Ani v našom prípade sa nezhoduje s faktami dejepiscovo tvrdenie, že poľský kráľ bol českému poplatný a, že Karol Róbert poskytol svojmu švagrovi "výkupnú sumu". Z prameňov, ktoré v súvislosti so stretnutím kráľov na Vyšehrade máme k dispozícii, sa však dá zrekonštruovať, čo sa tam naozaj dialo. Ako sme videli, na stretnutí v Trenčíne sa ešte "odškodné" pre českého kráľa nespresnilo, ale počas novembrovej schôdzky na Vyšehrade Kazimír, v tom čase už v horšej diplomatickej pozícii, musel už o tejto sume rokovať a nakoniec bol nútený súhlasiť so zaplatením 20 000 kôp pražských grošov (t. j. 20 000 českých strieborných hrivien) českému kráľovi za to, že sa vzdal titulu poľského kráľa (listina z 22. novembra 1335). Odmenou za to kráľ Ján vystavil listinu, v ktorej sa zrieka titulu panovníka, a zverili ju do opatery uhorského kráľa. Ak by Kazimír nevyplatil zvyšok sumy, uhorský kráľ mal buď vrátiť zmierovaciu listinu českému kráľovi, alebo sám vyplatiť zostávajúcich 6 000 hrivien. Keďže 6 000 strieborných hrivien zodpovedá sume 500 zlatých hrivien, je zrejmé, že citovaná kronika sa odvoláva práve na túto časť udalostí a že dejepisec ručiteľskú deklaráciu uhorského kráľa zamieňa s vlastným aktom splatenia dlhu. Pokiaľ ide o skonzumované jedlá a nápoje, podľa nášho názoru možno kronikárovi veriť. Ako zaujímavá téma ďalšieho bádania sa však núka otázka, aké dary – a či vôbec – sa spomínajú v neskoršej českej tradícii.
 
Oslavy spojenectva sa konali v čase menín manželky domáceho pána Alžbety z rodu Piastovcov, pripadajúcich na 19. november. Väčšina listín bola totiž datovaná práve na tento deň. Patrí k nim jeden z najdôležitejších dokumentov, česko-poľská mierová zmluva (listina z 19. novembra 1335), ďalej listina o bezpečnosti cesty z Poľska do Vroclavi a o zrúcaní hradu Boleslauitz (Bolesławiec), ale aj v takýchto prípadoch obvyklá zmluva o manželskom spojenectve medzi dynastiami, ktorá mala byť garanciou čerstvého česko-poľského spojenectva. Keďže poľský kráľ nemal sestry súce na vydaj, sľúbil českému partnerovi svoju maličkú dcéru. Alžbeta, ako sa volala Kazimírova dcéra, si už v dojčenskom veku mala vziať za manžela v tom čase šesťročného vnuka českého kráľa, jediné dieťa bavorského kniežaťa Henricha a kňažnej Margity Luxemburskej (Jánovej dcéry). Pre chlapcovu predčasnú smrť (v roku 1340) k uzavretiu manželstva nedošlo.
 
Takmer súčasne s vyhotovením mierovej zmluvy, ešte v ten deň, bol ústne vyhlásený výsledok arbitrážneho konania. Dôkladné štúdium prameňov svedčí o tom, že práve ono bolo skutočnou a hlavnou príčinou zvolania schôdzky. Obe strany sa na rozhodujúce súdne pojednávanie svedomito pripravili: Rád nemeckých rytierov nechal 21. septembra 1335 odpísať z archívu veľmajstra v Marienburgu (Malbork) tie listiny, ktoré potvrdzovali jeho práva na sporné územia, kým poľský kráľ ešte v lete toho istého roka podal pred pápežským súdom žalobu proti Rádu. Súdny proces sa na Vyšehrade pravdepodobne už začiatkom novembra začal overením splnomocnenia poverencov Rádu rytierov, ktoré bolo potrebné preto, lebo sa veľmajster nedostavil osobne. Po uznaní poverenia sa prítomní oboznámili s výpoveďami strán a ich predloženými dokumentmi. Nevedno, aké listiny prezentovala poľská delegácia, no Rád rytierov predložil tie, ktoré získal v Marienburgu, a s nimi aj dopredu pripravený a už vyhotovený návrh mierovej zmluvy. Arbitri svoj rozsudok vyhlásili najprv ústne, zrejme skôr ako 21. novembra, lebo listina łęczyckého a dobrzyńského kniežaťa Vladislava odovzdaná Jánovi Luxemburskému je datovaná práve týmto dňom. Vystavovateľ sa odvoláva na rozsudok arbitrov, podľa ktorého Dobrzyńská krajina, dovtedy v držbe Rádu nemeckých rytierov, mala znovu pripadnúť Kazimírovi Veľkému. Pripomínalo sa v ňom, že poľský kráľ vládol nad týmto územím až kým ho po vojne s Lokietkom neobsadil Rád a Ján Luxemburský.
 
Po viacdňových rokovaniach s barónmi arbitri uverejnili rozsudok v listine zo dňa 26. novembra. Kujavská a Dobrzyńská krajina boli prisúdené Kazimírovi, kým Pomoransko Rádu nemeckých rytierov (listina z 26. novembra 1335). Český kráľ v liste zo dňa 3. decembra krátko informoval hlavu Rádu nemeckých rytierov o výsledkoch rokovaní, o prijatých nariadeniach a ďalšej agende (listina z 3. decembra 1335). V liste sa bohužiaľ neuvádza miesto datovania, no môžeme s istotou tvrdiť, že nevznikol na Vyšehrade. Podľa dátumov listín sa panovníci zišli niekedy okolo sviatku Všetkých svätých, možno teda predpokladať, že schôdzka sa začala 1. novembra. Kráľ Ján v liste zo dňa 3. decembra hovorí o rokovaní trvajúcom tri týždne, hoci iste trvalo o niečo dlhšie, lebo mierová zmluva medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľskom nesie dátum 26. november a vtedy ešte všetci boli prítomní. Kazimír prijatie rozsudku potvrdil osobitným dokumentom vystaveným 26. mája 1336 pre Rád nemeckych rytierov.
 
Okrem dvoch hlavných bodov rokovacieho poriadku (česko-poľský mier a mier medzi Poľskom a Rádom rytierov) možno z neskorších udalostí odvodiť aj témy, o ktorých panovníci navzájom medzi sebou rokovali. Nedostatok písomných prameňov totiž neznamená, že o inom sa tu nehovorilo. Česko-uhorská spojenecká zmluva z 3. septembra bola otvorene namierená proti rakúskym kniežatám. Podľa všetkého sa ešte na Vyšehrade rozhodlo, že čoskoro sa uskutoční vojenská výprava proti Habsburgovcom. Nasvedčujú tomu vojenské udalosti nasledujúceho roka, podrobnosti ktorých boli naplánované pravdepodobne na Vyšehrade, hoci o tom neexistuje písomný záznam. Práve z tohto dôvodu niektorí historici pokladajú vyšehradskú schôdzku za rokovanie o vojne a nie o mieri.
 
Aj keď sa schôdzke kráľov venuje v historiografii veľká pozornosť, jednotlivé strany zdôrazňujú iba svoje vlastné hľadiská. Keďže schôdzka bola rozhodujúcou udalosťou pre poľskú zahraničnú politiku 14. storočia, je pochopiteľné, že najviac sa ňou zaoberá práve poľská historiografia, predovšetkým z hľadiska česko-poľských vzťahov, ale aj vzťahov medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov. V maďarskej historiografii sú tieto aspekty menej frekventované, ale skôr sa presadzuje názor, že spolupráca zrodená na Vyšehrade bola hlavne ekonomickým spojenectvom. Predpokladá sa to na základe nariadenia Karola Róberta vydaného 6. januára r. 1336 na Vyšehrade, ktoré podrobne upravuje platenie mýta a obchodné cesty medzi Uhorskom a českými krajinami (listina z 6. januára 1336). Podľa tohto textu králi Karol Róbert a Ján túto otázku – pravdepodobne v novembri na Vyšehrade – podrobne prerokovali. Zrejme im išlo o to, obísť právo skladu Viedne a obchod medzi nemeckými krajinami a Uhorskom presmerovať cez moravské Brno. Za vznikom obchodnej dohody možno vytušiť iniciatívu miest na území dnešného Slovenska. Vyšehrad teda naozaj mal ekonomický rozmer, ale ten sa nedá rozšíriť na celú schôdzku, lebo nebol jej jedinou náplňou.
 
V tejto štúdii bohužiaľ nemáme možnosť sledovať ako sa rozhodnutia schôdzky preniesli do praxe. Poľská zmluva s Rádom nemeckých rytierov aj neskôr slúžila ako východiskový bod a stala sa základom trvalej mierovej dohody. Prijatie rozsudku v súvislosti s Pomoranskom dokázalo, že stránky sú ochotné i schopné uznávať prijaté normy riešenia medzinárodných konfliktov prostredníctvom diplomatických rokovaní. Spojenectvo medzi tromi stredoeurópskymi krajinami aj napriek vzájomným rozporom trvalo pol storočia a zároveň ponechalo voľnú ruku v zahraničnopolitických aktivitách vo vzťahu k iným krajinám, resp. regiónom (voči Balkánu, západoruským kniežatstvám, nemeckým krajinám, Neapolskému kráľovstvu atď.). Aj v ďalších obdobiach zohrával Vyšehrad významnú úlohu pri upevňovaní a obnove spojenectiev. 1. marca 1338 Karol I. Róbert obnovil zmluvu z roku 1335 s dedičom českého trónu, moravským markgrófom Karolom, a to opäť na Vyšehrade. Markgróf sa angažoval pri podpore nárokov uhorského kráľa na poľský trón, zatiaľ čo uhorský panovník sa pre prípad, že by on alebo jeho synovia nastúpili na poľský trón, vzdal všetkých nárokov na Sliezsko. Kazimír so svojou delegáciou znovu navštívil Vyšehrad o rok neskôr, v roku 1339. Cieľom tejto návštevy bolo zabezpečiť dedičstvo Poľského kráľovstva v línii syna Kazimírovej sestry Alžbety Ľudovíta, ktorého na základe tejto zmluvy roku 1370 skutočne zvolili za poľského kráľa. Vyšehrad bol teda v stredoveku naozajstným miestom riešenia konfliktov a tak sa oprávnene stal symbolom a nositeľom mena inštitucionálnej spolupráce dnešných stredoeurópskych krajín, ktoré vznikli na mieste niekdajších kráľovstiev.
 
Na záver zostáva povedať zopár slov o hľadiskách výberu listín publikovaných v tomto zväzku. Je samozrejmé, že v priebehu viacročných diplomatických akcií zahŕňajúcich viacero krajín vzniklo veľa úradných dokumentov, ktoré si jednotlivé strany – dočasne alebo natrvalo – odovzdávali predovšetkým medzi sebou. Listiny nás informujú, že Anjouvec Karol Róbert vo funkcii sprostredkovateľa a garanta bol uchovávateľom týchto dokumentov až do splnenia záväzkov, ktoré boli v nich obsiahnuté. Do našich čias sa však zachovala iba časť dobového písomného materiálu. Exempláre uhorskej strany boli napríklad úplne zničené pri zániku kráľovského archívu v tureckom období. Viac listín sa zachovalo v českom kráľovskom archíve, kým niekoľko dokumentov – vzhľadom na ich súvislosť s daným územím – sa nachádza vo Vroclavi. Ostatné sa zachovali v archíve Rádu nemeckých rytierov v Kaliningrade (Kráľovec, Königsberg), odkiaľ sa dostali najprv do Štátneho archívu (Staatliches Archivlager) a najnovšie do Tajného štátneho archívu Pruského fondu kultúrneho dedičstva (Preussicher Kulturbesitz Geheimes Staatsarchiv) v Berlíne. Pri výbere listín sme vychádzali hlavne z výsledkov výskumov, ktoré sa v predchádzajúcich desaťročiach uskutočnili v Maďarskom krajinskom archíve. Pri práci sa nám táto téma javila ako veľmi zaujímavá a rôznorodá, a stretli sme sa s listinami, ktoré sa zachovali na rôznych miestach a doteraz neboli podrobené systematickému výskumu. Naša štúdia a preložené listiny mali za cieľ poskytnúť historikom krajín Vyšehradskej štvorky inšpirujúci materiál pre spoločnú historiografickú prácu. Listiny dokumentujú kontinuitu, čiže nielen to, čo sa udialo na jeseň roku 1335 na uhorskom Vyšehrade, ale aj históriu viacročných vzájomných rokovaní a zmlúv, ktorými sa začal vyšehradský proces. A práve tieto listiny by mali vydať svedectvo aj o ďalších podrobnostiach.
 
Rácz, György: "Vyšehradská schôdzka". In: Visegrád 1335. Bratislava, 2009, s. 67-76.
 

© 2006–2017, International Visegrad Fund.
   
Pageviews this month: 27,497