November 23rd, 2017 AAAA
EN
Thu 23 November 2017
Warszawa (PL)
 
3/3°C
Tue Wed Thu Fri Sat
3 3 9 10 9
Thu 23 November 2017
Praha (CZ)
 
5/0°C
Tue Wed Thu Fri Sat
9 10 11 14 9
Thu 23 November 2017
Bratislava (SK)
 
5/5°C
Tue Wed Thu Fri Sat
7 9 11 10 10
Thu 23 November 2017
Budapest (HU)
 
2/3°C
Tue Wed Thu Fri Sat
6 12 9 9 11
PolandCzechiaSlovakiaHungary

Mukačevský dážď



Radoslav Passia
 
Osobný vlak, ktorý do čopskej stanice vošiel od Užhorodu, začal po štvrťhodine nehybnosti cúvať. Pohli sme sa opačným smerom, ako som predpokladal. Nažité kontúry a línie sveta sa zo mňa vyparili a zostala hustá melasa, z ktorej unikal včerajší alkohol. Mapa by mi umožnila oprieť sa chrbtom o červenkasté pásy hranice, práve preto som ju však z batoha nevyťahoval. Napokon, presná, kartografiou overená situovanosť v tomto trojhraničí voľne pohodenom do pomalého prúdu Tisy by aj tak nepredstavovala žiadnu veľkú istotu. Veci sa tu voľne prelínali, prestupovali a kľukatili ako pokojný tok rieky.
 
Ukrajinčinu vo vozni postupne vytláča maďarčina. Rozvážna päťdesiatročná úradníčka alebo učiteľka striedavo hľadí von oknom a do akéhosi ženského románu v mäkkej väzbe. Na drevenej lavici oproti mne ju o chvíľu vymení muž. Nejasný farebný odtieň dokrčeného obleku akoby priamo súvisel s jeho neurčitým vekom. Hnedú košeľu má malými gombíkmi farby fajčiarskych nechtov vyzapínanú až ku krku. Vonia trávou a možno je cítiť aj čosi ako ovocnú miazgu. Vedľa seba si postaví starú igelitku plnú malých zelených jabĺk. Nepozerá sa na mňa, od prišelcov a odkundesov nemožno čakať nič dobré. Naše sedadlá sa stali východiskovým miestom malého vlakového obchodu. Z tašky vytiahne ošúchanú šiltovku a doplna ju naloží jablkami. Potom vyrazí na jednu stranu. Osadenstvu sa prihovára po maďarsky aj po ukrajinsky, ale konkrétnemu človeku vždy len jedným jazykom. Zdá sa, že je tu doma a všetkých pozná. Postupuje rýchlo, šuchotanie krokov a vysoko posadený hlas s viac familiárnou ako obchodníckou intonáciou sa v lomoze a vŕzganí idúceho vlaku rýchlo vytrácajú. No o chvíľu prikvitne naspäť a s ďalšou šiltovkou sa vydáva opačným smerom, do susedného vagónu. Neskoré popoludnie. Vonku sa zotmelo a všetci tíšia hlasy v očakávaní búrky. Hranice holých, úrody zbavených augustových polí sa strácajú vo vysokej burine. Vzdialené lesíky dostali farbu tmavých olív a na tácni unavenej krajiny svietia len žlté reflexné vesty železničiarok, ktoré pred príjazdom vlaku vychádzajú zo strážnych domkov pri trati, aby sa do nich s pocitom splnenej povinnosti o pár sekúnd opäť vrátili.
 
Elektrický vlak často zastavuje a pôvodné osadenstvo sa čoraz viac vytráca. Trhavé rozbiehanie, rinčanie okenných tabúľ a tvrdé zrážky oceľových nárazníkov chvíľami pripomínajú starecký chronický kašeľ, inokedy zase kakofóniu z nácviku školskej dychovky. Pomaly stekajúce kvapky sa vtedy prudko rozbiehajú po skle a ja sa cez tie vodnaté trajektórie, ktoré postupne rednú ako vlasy starnúceho muža, dívam na svet a prichádzam k sebe. Barkasovo, Stravičovo, Kľučarki a zrazu predmestie, spoly ponorené do obrovských sivých mlák, na okraji ktorých kotvia húfy jácht z umelohmotných fliaš a morské trajekty z preglejok, polystyrénu, to všetko čiastočne vrastené do ľadových krýh z na seba navrstvených špinavých kusov igelitu. V diaľke som zbadal mukačevský hradný kopec. Vo vozni sa znova objavujú ľudia. Nastala vrava, hurhaj, deti si skúšajú jednu sedačku za druhou, vešajú sa na ne, líhajú si na tie tvrdé lavice vystrkujúc nohy do chodbičky a vzápätí po partizánsky, zo zákopu, sledujú svojich rodičov kdesi na druhom konci vagóna, a to všetko len preto, aby si po dlhom období blahosklonného nezáujmu vyslúžili otcovo hlasné pokarhanie.
 
Vedľa mňa cez uličku teraz sedí šesť žien. Nastúpili spolu na jednej z malých zastávok. Asi sa vracajú z práce, z nejakého družstva alebo drobnej vidieckej prevádzky. Medzi najstaršou a najmladšou je určite aspoň dvadsaťpäť, tridsať rokov. Kvetované šaty, farebné svetríky, všetky tie serepetičky, náramočky, hrubé mužské hodinky a zlaté retiazky s krížikmi a znameniami zverokruhu, raz tlmené rečuľky, inokedy neskrývané výbuchy jazyka, nebezpečné zaokrúhlené vlny plné nahromadenej sily. Celý ten hrozivý pohyb, čo tu krátko pred cieľovou stanicou nastal, vyrastá z pévécé podložia, z preplnených igelitiek, ktoré človek musí nutne podozrievať, že sú akýmisi zabudnutými relikviármi dávnych flámskych maliarov kuchynských zátiší - zvrchu z nich prúdi, ba aj cez natrhnuté steny sa derie ťaživá každodennosť ľudského života. Mrkva s vňaťou sa mieša s kovovými ihlicami na pletenie, novinový papier obopína čudesné tvary neznámeho predmetu, čo bude iste veľmi užitočný v domácnosti, drevené štiepky sa zídu na prikúrenie, staré tégliky môžu rovnako dobre ako niveu skrývať husiaciu masť, zaolejované hrdzavé skrutky alebo semená záhradných kvetov. Nad tým všetkým sa naťahujú tučné, žilnaté, unavené lýtka žien. Drieme sa mi, potom padám ešte o čosi hlbšie, okolie vo mne víri v podobe nejasných tmavých škvŕn. Zo žien je zrazu neforemná masa, doteraz oddelené telá ich inak málo rozdielnych existencií sa prepojili popínavými rastlinami zo vzorovaných šiat. Neviem, či zmĺkli preto, že dnes podvečer už dosiahli najvyšší možný stupeň symbiotického prepojenia alebo to bolo len vo mne. Klesal som do toho ťaživého spánku, ktorý mi kradol vzduch, cítil som zvieravú bolesť v hrudi a neschopný nádychu som sa v okamihu dral zo seba von. Na predposlednej zastávke šestica žien vystupuje, vystupujú všetky na tej predposlednej zastávke, zoskakujú z kovových schodíkov na drobný, dažďom pokropený štrk predposlednej zastávky, ktorá je pre ne každé pracovné popoludnie poslednou. Pre mňa je tu prvý raz a v tej chvíli netuším nič o jej predposlednosti a celý tento spätný opis opretý o fakt v danom okamihu neznámy je rovnako nepravdivý ako nevyhnutný. Azda aj z tej nutnosti hovoriť, pri ktorej vždy z úst cítiť zápach odbiehania od pravdy, sa mi vracia tá dusivá, strach vzbudzujúca slabosť, ten nedostatok vzduchu ešte zvýraznený obrovskou chuťou sa nadýchnuť. Neviem nič skutočné a určité o tomto kraji. Ale teraz si myslím, že by si z tej absencie myšlienky, z vágnosti a pomalosti najradšej vystaval základ svojej existencie.
 
Lenže vtedy nebolo treba k skutočnosti nič dodávať, nikam ju prenášať, bola tam, na mojom zadku, ktorý si hľadal miesto medzi drevenými latkami, na ukazováku, čo prechádzal po zarosenom okne a snažil sa preniesť rozmazaný zalesnený horizont do celkom jasnej kontúry miznúcej v okamihu vzniku, bola v mojej hlave úplne ponorenej do spomienok na včerajší deň. Aj keď vlastne o včerajšku nemožno príliš hovoriť, zostáva len šmuha absorbujúca desiatky hodín bdenia a krátkych nepokojných spánkov. Kde je teraz Andrej Kapitaň, ten nesmelý vodič dodávky nescafé, ktorý mi nedvíha telefón, hoci ma mal v tejto chvíli viezť do Berehova, kde je blonďavý dvadsaťročný Alex s koženou čiapkou, bielym tričkom a angličtinou, kde sú dlhé sivé hlasy huslistu z filharmónie, kde územčistá postava zhovorčivého čerstvého absolventa univerzity Valerija, spitý a smradľavý Osip, ktorý zmeškal posledný autobus a váľa sa tu na chodníku, kde sú tí všetci z nekonečnej teplej noci pred nonstopom pár metrov od užhorodského Námestia Sándora Petőfiho? A kde je Táňa, Táňa, sedemnásťročná Panna Mária v bielej minisukni obklopená anjelmi recitujúcimi reklamné džingle slovenských hudobných rádií, kam sa podeli tie húfy zberačov pivových fliaš, starcov trpezlivo čakajúcich, kým im podáme dopité černohyrskoje? Až teraz vo mne naplno cirkulujete ako voda v mramorovej fontánke na užhorodskej železničnej stanici, v ktorej som dnes popoludní uvidel svoju tvár s očami do červena vypálenými od unavených kontaktných šošoviek. Na tejto predposlednej, prvej, hlavnej svetovej zastávke, v tejto čiernej diere, zúfalom močarisku, z ktorého sa hrabeme tak, že mu nevenujeme ani myšlienočku, že si odmietame pripustiť jeho reálnu existenciu. Som teda tu, ale len rozkročený nad týmto miestom, jednou nohou v žltej neónovej tme včerajšej noci, druhou v blížiacej sa samote noci prichádzajúcej.
 
Je čosi pred šiestou. Zatiahlo sa tak, akoby už prichádzal súmrak. Vlaková súprava trhavo zastavuje na hlavnej stanici. Mrholenie sa strieda so slabým, teplým dažďom. Pár metrov kráčam ulicou popri trati, potom skôr intuitívne odbočím a smerujem do centra. Prízemné a jednoposchodové domy lemujú širokú radiálu so stromoradím. Sobotňajšie neskoré popoludnie je tu celkom zbavené áut, tehlové detaily secesných stavieb sa otáčajú tvárou do ulice. Všetko je nehybné. Život takmer nepravdepodobný. Dvaja osamelí chodci, ktorých pomalá chôdza navodzuje predstavu bezcieľnosti, miznú za najbližším rohom. Ten nedostatok pohybu, tichá stagnácia starého mesta ma núti obrátiť pozornosť iným smerom. Nazerám do škár vysokých plechových brán, snažím sa rozpoznať kontúry dvorov, hoci ich maskuje hustá zeleň prerážajúca cez žŕdky masívnych liatinových plotov. No všade prichádzam o čosi neskôr ako treba. Bicykel s hrubou oceľovou reťazou otočenou okolo rúrky pod sedadlom sa znútra opiera o bráničku s veľkým kľúčom v zámke. Ružová umelohmotná vanička plná zelených fliaš od vína odpočíva uprostred dvora vysypaného hrubým pieskom. Zabudnuté tesilové nohavice visia na šnúre a ich pôvodnú farbu nemožno presne rozoznať, lebo sú celkom presiaknuté dažďovou vodou. Keďže ma do tohto mesta, kde som nikdy predtým nebol, priviedla najmä túžba po samote, hľadám ľudí. Z nízkej zástavby, ktorá vyvoláva pocit dôvernosti, vystupuje veža secesnej radnice. Jej vynovená fasáda s hračkársky tyrkysovou farbou pôsobí ako novoprivezená filmárska kulisa len pred chvíľou vybalená z obrovského igelitu, ktorý neporiadny obslužný personál ledabolo zhodil na veľkú plochu námestia zaplnenú stánkami. Práve sa tu totiž koná jarmok, no námestie je už ponorené do úplného pokoja, ľudí spolu s tovarom vyhnala nedávna prietrž mračien a blížiaci sa súmrak. Prechádzam sa ulicami starého mesta a očami obopínam kostoly, kĺžem sa po fasádach z devätnásteho storočia, križujem parčíky s nízkymi ozdobnými zábradliami, prechádzam prielukami a podchodmi, kde na tehlách ešte cítiť vychladnutý moč jarmočníkov a toto mesto pod Karpatami sa mi zrazu zdá byť vystavané na obrovskom krehkom pijavom papieri. Uplakaný večer ho krok za krokom zbavuje reálnych kontúr a vytvára z neho len abstraktný model sídla, ktoré si prišelec musí upresniť v sebe samom, pretože tu nejestvuje sila, čo by mestu vtlačila jedny dejiny, jednu existenciu. Pár minút odpočívam pod bránou istého domu. Na chvíľu sa opäť rozpršalo a tak fajčiaci muži v bielych košeliach a ženy v slávnostných šatách, čo vyšli z protiľahlej reštaurácie, kde sa ozýva ťahavá harmonika, sa vracajú do vnútra. Ja si tiež vyhodím batoh na chrbát a nasmerujem si to k Latorici, aby som preskúmal jej pravý breh s novšou časťou mesta.   
 
Dve hodiny pred polnocou som opäť pod radnicou, vzápätí vykročím Puškinovou ulicou. O križovatku ďalej v priestrannej vysvietenej večierke sú prepravky s tovarom naložené popri stenách do výšky. Možno hudba z rádia a jas neónovej reklamy v kontraste s prázdnymi ulicami spôsobujú, že obchod sa zdá plný kupujúcich. Kúpim si fľašku piva, vyjdem von a sadnem si na drevenú lavičku o pár metrov ďalej. Po polhodine sa pri mne zastaví počerný štyridsiatnik Sťopa a ponúkne ma vodkou. Vyzerá ako unavený cirkusant, ktorý sa v noci rozhodol ešte na chvíľu vyjsť pred dvere svojej maringotky. Neurčitá tvár, staré sivé nohavice, zošľapané topánky, biele tielko a šľachovité svalstvo ramien. Keď po pár vetách zistí, odkiaľ som, odtacká sa za roh a privedie Laru. Z Lary sa ešte celkom nevytratilo, že bola niekedy pekná. Hovorí trochu po slovensky. Pred desiatimi rokmi predávala pašovaný tovar na trhoviskách v Košiciach a na Spiši. Stále miluje majiteľa ubytovne v Krompachoch Silvestra, aj on ju miloval, ale oženil sa s Larinou kamarátkou Oľgou. Čoskoro ma začne hladiť po ramene, potom ma chvíľu drží za ruku a Sťopu posiela po pivo, aby mi mohla vyrozprávať, ako so Silvestrom dovolenkovali na Zemplínskej šírave. Hovorí, že je to krásne jazero. Jedno ráno tam našla Silvestra v stane s Oľgou. Škoda. Syn jej teraz vyčíta, že aj tak neostala. Prichádza Sťopa, ktorý je vlastne István, ale Lara ho vždy volá Štefan. Ona vás, Slovákov, miluje, to preto, hovorí veľavýznamne Sťopa a chce, aby som urobil stojku. Lara mu zlostne odvrkne a pritisne sa ku mne. Sťopa dopije vodku a urobí stojku. Tlieskame mu a smejeme sa. Život je ťažký, všetko podraželo, tvrdí Lara. Je tesne pred polnocou. Podávam Sťopovi zopár hrivien a on odchádza po ďalšie pivo. Vracia sa o chvíľu a okrem fľašiek so sebou vlečie nejakú spustnutú postavu. Jeho brat je na tom zle. Chvíľu sedí vedľa nás, ale potom sa bez slova zosunie na zem. Sťopa ho prefacká a hovorí niečo po maďarsky. Odpoveďou mu je nezrozumiteľné mumlanie. Vždy keď sa jeho brat opije, zabudne po ukrajinsky, vysvetľuje Sťopa, preto to s ním treba skúsiť jeho materčinou. Medzitým sa opäť rozpršalo, takže sa musíme presunúť pod blízky prístrešok. Okolo prejdú policajti a tesne za nimi nejaký týpek. Zastaví sa pri nás a chce sa dať do reči. Lara vyhlási, že ona má rada len čestných a spravodlivých ľudí a nie také zlodejské kurvy. Týpek nadáva, ale potom odíde. Sťopa sa veľmi teší a zase chce urobiť stojku, ale už nevládze. Vyvráti fľašku, pivo vyteká do hlbokej kaluže plnej dažďovej vody. Lara navrhne, aby som prespal u nich. Kráčame tmavými ulicami, odbočíme raz, druhýkrát. Sťopa vlečie svojho brata, Lara sa ledva drží na nohách.  Zrazu precitnem, no to sme už pod temnou bránou, kde sú doma. Rozhodnem sa ísť radšej na stanicu. Neviem však, kde presne som. Na jednej z križovatiek stretávam známych policajtov. Pýtam sa na cestu. Je v tom nejaký problém, nevedia sa dohodnúť. Rozpačito sa na seba dívajú, tak rozpačito, ako toto mesto hľadí do sveta. Kam sa pobrať, vľavo alebo vpravo? Radšej počkajme a všetko si ešte premyslime.
 
Mám tri hodiny do odchodu prvého ranného vlaku. Ľudia v čakárni sa menia, dvere škrípu. Na okennú tabuľu dopadajú dažďové kvapky. Chvíľu sa mi zdá, že voda valiaca sa z nebies spája tento unavený medzipriestor so všetkými svetovými stranami. Potom zadriemem.

© 2006–2017, International Visegrad Fund.
   
Pageviews this month: 28,831